reklama

znova som vyhladla

Znova som vyhladla, znova tie kŕče v podbrušku a šum v ušiach, naprázdno prehĺtanie slín... Nemôžem to zastaviť, už dávno nič nepomáha, realita uniká pomedzi prsty, žalúdok sa búri a oči plačú.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

-Myslíš si, že si pripravená začať s terapiou?-Nie, nie som! Nie, ešte nie..-Tak prečo si prišla ku mne? Veď vieš, že ťa toho dokážem zbaviť, aj keď to bude zložité, bude to kruto bolieť a budeš preklínať každú minútu od chvíle, keď mi dáš súhlas liečiť ťa... No jedného krásneho dňa sa zobudíš a všetko bude preč. Zabudneš dôvody, prečo si si pichala, dôvody svojich bolestí, rany sa zahoja.-Odpusť, ja nemôžem.-Musíš!-Nechcem...Vnútorná tichá rezignácia, nebola sila na ďalšie rany a pády. Dno sa nedá dosahovať donekonečna. Jedného krásneho dňa sa už nemusím zobudiť a všetko bude preč...––– Nemám prachy ani na skurvenú trávu. Majo sa ma pýtal, odkiaľ beriem na drogy, nevyzná sa chlapec, vidno, že s tým nemá problémy. Netuší, že si ich musím tvrdo odmakať. Nechcel sa pýtať ako. Radšej... Ľudí ako on to nezaujíma, berú vás nie skutočných, ale vysnívaných, ničomu nedovolia strhnúť vás z toho piedestálu, ktorý si pod vami vysnívali. Ale skutočnosť naveky nezakryjú...Prachy budú zajtra po prebdenej, prekliatej noci v Diegu. Ráno zabuchnem dvere na tom hnusnom bordeli a konečne si šľahnem, všetko bude fajn. Nebudem myslieť na to, čo sa robilo v noci. Tí nechutní starí perverzáci sa stratia mimo mňa akoby nikdy neexistovali a ja budem voľná, slobodná ako vták, letiac v ústrety víziám vytrhnutých z reálu.. Celá sa rozplyniem, rozpustím v nekonečno, všetka tá špina zo mňa sa stratí...––– -Dobre vieš, že to nebude skutočné, zažívaš to celé znova a znova, vždy sa nakoniec prebudíš s pocitom hnusu k sebe samej.-......-Nevzdávaj to tak skoro.-Ty ničomu nerozumieš, nič nepochopíš. To v sebe, nikdy nebudem schopná zničiť či odstrániť a pre chvíľu zabudnutia urobím čokoľvek. Čokoľvek! Žiť sa s tým nikdy nenaučím, to nie je v silách človeka pokúšať sa vyrovnať so špinou priamo uprostred duše a srdca. Je to zbytočné, nechaj ma ísť...On rezignoval, tak, ako mnohokrát predtým ja, bola som len ďalšou z jeho pokusných obetí. Chcel mi dať pocit, že ma pochopil, ale to sa nedá vyjadriť len slovami, jeho oči boli prázdne a tmavé- bezodné priepasti ľudských osudov. Zmizla som z jeho života. Nie navždy.––– Je ráno. Pred malou chvíľou som sa prebudila vedľa akýchsi ľudí, ktorých som však nikdy predtým nevidela. No zvláštna poloha tiel a nahota sprevádzajúca lúče oknom sa predierajúceho slnka naznačujú, že spolu máme všetci niečo spoločné. Pach kože a chuť slín, tie isté kruhy pod prižmúrenými očami, tie isté modriny na dopichaných žilách... Nič si nepamätám a som kvôli tomu šťastná, nie som povinná riešiť minulosť, nie je to potrebné.On leží pár metrov odo mňa v tej istej plesnivej, páchnucej pivnici plnej polomŕtvych tiel. Nehýbe sa . Nespí. Zomiera.––– -Tomáš, nemôžeš sa točiť dookola, ty nelietaš, veď sa spamätaj, zlez z toho zábradlia... Prosím...Slzy nestíham utierať dlaňami spotených rúk v strachu pred stratou z nerozvážnosti, v strachu pred TÝM, čo mu spôsobilo tento stav. -Poď ku mne, počuješ? Ľúbim ťa, Tomáš!-Anjelik, je to tu nádherné, cítim vietor i Boha i blízkosť toho, z čoho som mal vždy strach. Peggy, ja sa nebojím, všetko je čisté, krásne a moje.. Poď za mnou, musíš to spoznať, nasleduj ma. Vidíš ten biely prášok? To všetko je pre teba. Je tvoj tak ako ti patrím ja. Teraz ma nemôžeš opustiť. Vezmi to a poď!Cez slzy som nevnímala slová, ale cítila som, čo odo mňa chce. Nesmiem ho opustiť, nechcem ho stratiť!A Peggy videla to, čo videl On a tajila dych a doširoka otvárala oči, vnímala detaily ťažko definovateľných kaleidoskopov farieb, zvukov a vibrácií svojho vnútra...O pár hodín ON nehybne ležal na dlážke, zatiaľ čo ja som stále sedela na zábradlí jedenásť poschodového domu s pocitom, že viem lietať...––– Opuchnuté oči zízajú z rovnako červenej, spuchnutej tváre, slzy vtekajú pomedzi popraskané pery. Ostatní trúchliaci okrem matky a brata stoja ďalej od jamy s truhlou. Vedľa rodiny Ja. Pochopili a rešpektovali moju rolu násťročnej „vdovy“, vdovy a žiačky veľkého učiteľa fantázií a snov. Zabalil to skôr. Nechal ma samu s pocitom, že som ho nezachránila- aspoň kúsok z neho. Viac ako vášeň nás oboch fascinovala smrť a on jednoducho nevydržal nemožnosť pozemského kontaktu s ňou. Možno preto ho v novembrový, upršaný deň našli predávkovaného s podrezanými žilami vo vani plnej červenej vody. No nie tak celkom vody... On už to má za sebou, mňa to ešte len čaká...––– -Prečo si vzala všetky tie lieky? Mohli ťa zabiť. Prísť tak o pár minút neskôr a nebola by si tu, vieš si to vôbec predstaviť? Ach, áno, ty áno...-Ja.. Nechcela som zomrieť, len som ho musela vidieť a povedať mu, čo pre mňa znamenal, ospravedlniť sa, že som neodišla s ním, že musel sám, že som mu nebola oporou, že som ho nechala...-Si blázon.-Viem...-To nie tvojou vinou tu teraz nie je, on bol proste mimo, tak to urobil a dalo sa to čakať, nič by si nezmenila. Od tej scény na balkóne to bola len ruleta o tom, kto z vás dvoch to urobí skôr... Čas nevrátiš späť a jeho tiež nie. Neplač, prosím, spamätaj sa. Prečo nechceš?-„ Nemôžem súhlasiť s tým, že sa budem plaziť, keď cítim, že môžem lietať,“ mala som to napísané hneď na prvej strane môjho denníka a ..-Peggy, ty sa plazíš...-Nie, ty tomu nerozumieš!-Ako si, dočerta, môžeš byť istá tým, čo pochopím alebo nie, čo som schopný cítiť a vnímať, ty nevieš nič! O mne a mojej minulosti, o tom , čo mám za sebou. Plazíš sa a ty to nevidíš! To nie ja som slepý!-... Bral si niečo? Myslím predtým ako si sa stal terapeutom.-Vidíš...Odhalí jazvy na tenkých rukách, nepatrné, zahojené, len tiché pripomienky chorej minulosti.-Tak potom ti nemusím vysvetľovať tie vzlety do výšin a výpravy do cudzích svetov, zažil si to, vieš, že neexistuje nič hodnotnejšie, krajšie a lepšie, lietaš- nie pri zemi, nie v oblakoch- ďaleko za nimi...-Peggy, neklam samu seba. Vždy príde to bolestné prebudenie sa do reality, kedy vnímaš všetku tú neznesiteľnosť seba samej. Kvôli droge. Kvôli výškam vždy padáme až na úplne dno, vždy hlbšie a hlbšie, vnárajúc sa do nekonečnej priepasti- bezodnej, čiernej, bez možnosti návratu. Raz sa nemusíš vrátiť späť, vieš to predsa!-Žily sa ti zahojili, ale dušu neoklameš! Ty si zabudol, čo si mal, mýlim sa?-......-Vezmi si a potom porovnávaj.-Mám to za sebou...No jeho oči prezrádzali niečo úplne iné, ten istý hlad a túžbu presahujúcu všetky legálne a zdravé možnosti uhasenia. Plamene horeli a telo sa triaslo, zvádzal boj s minulosťou. Prehral. Zasa sa raz potvrdilo, že ťa ľahšie stiahnem na dno ako ty vytiahneš mňa zo sračiek... On si opäť vzal kľúč od trinástej komnaty až po okraj naplnenej zakázaným ovocím.––– Znova som vyhladla. Znova tie kŕče v podbrušku a šum v ušiach, sliny prehĺtam naprázdno. Nemôžem to zastaviť, už dávno nič nepomáha, realita uniká pomedzi prsty, žalúdok sa búri a oči plačú. Posledné slzy bolesti a smútku. Všetko je na nič, úbohé, choré, dávno to nemá zmysel. Slová už nevravia nič, to len naprázdno otváram vysušené ústa, ale z nich odmieta vyjsť hlas, zvuk... Po dlhých minútach snahy z posledných síl predsa len perami preletí výpoveď toho, čo malo zaznieť už dávno, vtedy, keď sa ešte dalo niečo robiť.-Pomóóc...Zvuk sa na polceste láme, kovovo chraptí, vychádza von dokonalý, spoločne s krvavými slinami. Môj čas vypršal a na ľútosť nie je priestor, neskoro som si uvedomila potrebu robiť s tým niečo. Teraz mi už prosby o záchranu a vyliečenie nie sú nič platné.Dívam sa na seba z nadhľadu. Z výšky, zhora...Telo bez duše a naopak, každý tak raz skončí.Som mladá, no mŕtva. Ty si možno mladý tiež, tiež možno stojíš na zábradlí vysokého domu s pocitom, že vieš lietať. Zastav to. Máš síce tie isté dopichané ruky a prázdne oči, no na rozdiel odo mňa máš niečo, čo mne chýba- máš čas, čas zastaviť to, čas vrátiť sa o krok späť.Mojím posledným želaním je, aby si nezaváhal- ani na moment!Držím ti palce...

eva moravčíková

eva moravčíková

Bloger 
  • Počet článkov:  2
  •  | 
  • Páči sa:  0x

som neobyčajná a šialená študentka gymnázia, ktorá by chcela vyjadriť svoje názory aj takýmto spôsobom. Som nadšená chovateľka psa olivera a dvoch pytonov- laury a oskara. Som nevypočitateľná, zničujúca, jedinečná.. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu